SK
Hugo Raýman vytvára cyklus obrazov, ktorý zastrešil názvom EX NIHILO – Z NIČOHO. Cyklus aktívne vzniká už vyše pól roka, či však zavŕšil svoje expandovanie a začal sa cykliť sám do seba a či azda kružnica stále zväčšuje svoj obvod nedosahujúc začiatku, je na úvahu, ktorá sa nedá len tak jednoducho rozseknúť. Práve tieto neisté momenty, kedy sme autorom privedení do nepohodlnej situácie vyvolávajúcej otázky, vnímam v ich ledabolej elegancii ako radikálny postoj, ktorý istým spôsobom ukotvuje a neprestajne pohlcuje svoje okolie. Pri pohľade na obrazy, vnímajúc ich expresívnosť či protichodnosť v im vlastnej, zvláštnej, konkrétnej abstrakcii, začínam rozmýšľať nad zotrvačnosťou vznikania, cynickosti voči urgencii ako i ironizovaním site-specific mystérií. Otázne je aj to, či potrebujeme poznať celý príbeh?Ideu za ideou, krok za krokom? Má to osobný rozmer a má to environmentálny vklad a má to koncepta hlavu a pätu? Ale iste, že má. Samotná maľba– krajina v krajine o krajine na okraji krajín i iných geopolitických a kultúrnych prešľapov – však tvorí iný horizont, ktorý je radno preskúmať. A tak pozorujem čo mám pred očami, v mysli sa mi vytvára zahmlený pred-obraz - situácia – počuť neúprosné kroky, kráčanie skrz vyprahnutú zem, miesto zabudlo prijímať tekutiny, chradnutím stráca svoje pôvodné genius-loci. Priestor naberá nový potenciál, vrství sa, vzniká post-krajina národa, nedbanlivosti a smútenia za strateným z nutnosti.
Celestína Minichová 2023
ENG
Hugo Raýman creates a series of paintings, which he has titled EX NIHILO - FROM NOTHING. The cycle has been in active creation for over half a year, but whether it has completed its expansion and started to cycle into itself, and whether perhaps the circle is still increasing its circumference without reaching the beginning, is a matter for reflection, which cannot be simply dissected. It is these precarious moments, where we are brought by the author into an uncomfortable situation that raises questions, that I see in their icy elegance as a radical stance that somehow anchors and continually absorbs its surroundings. Looking at the paintings, perceiving their expressiveness or contradiction in their inherent, strange, concrete abstraction, I begin to wonder about the inertia of emergence, the cynicism towards urgency as well as the ironization of site-specific mysteries. The question is also, do we need to know the whole story, idea by idea, step by step? Does it have a personal dimension and does it have an environmental stake and does it have a conceptual head and heel? But of course it does. But the painting itself- a landscape within a landscape about a landscape on the margins of countries and other geopolitical and cultural transgressions- creates a different horizon that is worth exploring. And so I observe what is before my eyes, a hazy pre-image forming in my mind's eye - a situation - hearing relentless footsteps, walking through a parched earth, a place oblivious to receiving fluids, withering away, losing its original genius-loci. The space takes on new potential, layers itself, a post-landscape of nation, of negligence and mourning for the lost out of necessity.
Celestína Minichová 2023
